Alexandra Hovancová stojí roky na čele Domu Charitas sv. Jozefa v Spišskej Novej Vsi. Vedie tím zamestnancov, ktorý každý deň stojí pri ľuďoch v núdzi. Každodennou prácou ukazuje, že za diagnózou, chudobou, pôvodom, násilím či ťažkým životným príbehom je predovšetkým človek, ktorý si zaslúži dôstojnosť, rešpekt, šancu a uistenie, že nie je na svete sám. Učí spoločnosť vnímať zraniteľných ľudí nie cez ich nálepky, ale cez ich ľudskosť.

Roky stojí na čele Domu Charitas sv. Jozefa v Spišskej Novej Vsi. Každé ráno vstupuje do troch služieb, za ktorými sú odlišné ľudské osudy. V centre pre deti a rodiny žijú deti so závažnými zdravotnými potrebami. V zariadení núdzového bývania hľadajú matky s deťmi bezpečie a nový začiatok. Do Domu charity a sociálnej kuchyne prichádzajú ľudia pre teplé jedlo, ale aj pre obyčajný rozhovor. Vedie tímy, ktoré každý deň stoja pri ľuďoch v núdzi.

Alexandra nie je iba riaditeľka. Je človek, ktorého životným poslaním je práca. Jej svetom sú deti s ťažkými a nevyliečiteľnými diagnózami, často bez rodinného zázemia. Ale nepozerá sa na ne cez diagnózy. Vidí v nich deti, ktoré sa chcú smiať, hrať, cítiť dotyk, lásku a bezpečie, ktoré nechcú iba prežiť ďalší deň, ale chcú ho žiť. Preto sa snaží meniť miesto, ktoré by mohlo pôsobiť ako smutný koniec príbehu, na skutočný domov.

Popri deťoch stojí tiež pri ženách a matkách, ktoré sa ocitli v násilí, v strachu a bez domova. Pomáha im získať domov, ale hlavne odhodlanie, že ich život môže byť iný. Snaží sa, aby ani jeden človek nemal pocit, že je na svete sám. Pomoc nerozdeľuje podľa toho, odkiaľ pochádza, podľa farby pleti či podľa života, aký žil. Dôležité je to, že potrebuje pomoc. Práve tým má Alexandra významný vplyv na búranie predsudkov. Každodennou prácou ukazuje, že za diagnózou, chudobou, pôvodom, násilím či ťažkým životným príbehom je predovšetkým človek, ktorý si zaslúži dôstojnosť, rešpekt a šancu. Jej vplyv nekončí pri priamej pomoci. Inšpiruje ľudí okolo seba, prepája komunitu s tými, ktorí pomoc potrebujú, a učí spoločnosť vnímať zraniteľných ľudí nie cez ich nálepky, ale cez ich ľudskosť. Hovorí nahlas o chudobe, násilí, zdravotnom postihnutí, nedostatku financií či o podmienkach, v ktorých niektoré deti žijú.

„Stále bolí, ako rýchlo sa môže na človeka nalepiť cudzí súd. Mama môže robiť všetko, čo je v jej silách, a aj tak ju niekto uvidí najprv cez pôvod. Dieťa môže potrebovať tú istú lásku a príležitosť ako každé iné, no už od začiatku sa naň pozerajú inak. Predsudok nie je iba názor v rozhovore. Môže človeku zavrieť dvere k bývaniu, práci aj k pocitu, že niekam patrí.“

- Alexandra Hovancová, riaditeľka, Domu Charitas sv. Jozefa v Spišskej Novej Vsi