Ľudovít Didi

rómsky spisovateľ a signatár Charty 77

Ľudovít Didi sa narodil 16.1.1931 v Púchove a vyrastal v biednych podmienkach. Vychovávali ho rodičia matky v mnohopočetnej rómskej rodine, zažil veľa hladu, ale aj neopakovateľné chvíle prostej radosti zo života. Práve v tejto komunite načerpal budúci spisovateľ vzťah k rómskemu folklóru, piesňam, rómskej mytológii a nasal do seba autentické príbehy ľudí žijúcich na okraji majoritnej spoločnosti.

Napriek zúfalým ekonomickým podmienkam a diskriminácii ukončil štúdium na meštianke. Neskôr sa vďaka vlastnej usilovnosti a podpore kňaza, ktorý ho inšpiroval a podporoval, dostal na Učiteľský ústav v Bánovciach nad Bebravou, no keďže rodina nemala peniaze na internát, do školy nenastúpil. Po dlhých a zložitých peripetiách mu predsa len šťastie prialo a v školskom roku 1951/52 začal študovať na Vysokej škole politických a hospodárskych vied v Prahe. Aj to však nebolo úspešné, Ľudovít mal hrdú povahu a veľmi zle znášal nespravodlivosť a krivdu, preto ho odtiaľ po dvoch rokoch pre jeho názory na školu a spoločnosť vylúčili. V roku 1959 absolvoval štúdium na Pedagogickej škole pre vzdelanie učiteľov národných škôl v Nitre. Roku 1963 ukončil štúdium na Pedagogickom inštitúte v Nitre. Po pôsobení v tzv. malotriedkach v rokoch 1966 – 1974, o ktorých hovoril , že ho naučili učiť a pracovať s deťmi, sa stal vedúcim vychovávateľom v Osobitnej škole vo Vrábľoch. Svoju prácu miloval. Realizoval v nej všetky svoje vedomosti, lásku k deťom a pocit, že dáva zanedbaným, často rómskym, mladým ľuďom šancu na slušnejší život. V roku 1974 s ním odbor školstva Okresného národného výboru v Nitre rozviazal pracovný pomer. Ako dôvod sa vo výpovedi udáva: „V krízovom období v r. 1968/69 ste verejne zastávali nesprávne protisocialistické a protisovietske názory na situáciu v našom štáte. Z týchto dôvodov nie je u Vás záruka, že povediete výchovu zverenej mládeže v duchu požiadaviek na ideovo-politickú výchovu socialistického človeka.“

Vyhodenie z práce Ľudovíta Didiho zasiahlo na najcitlivejšom mieste, svoju prácu učiteľa chápal ako životné poslanie. V tomto období bol už Ľudovít Didi ženatý s Máriou a mali tri deti. Po roku 1968, po vyhodení zo školstva, sa Ľudovít Didi rok nedokázal zamestnať, čo malo pre rodinu katastrofálne následky. Manželia predávali všetko, čo mali, aby vôbec mohli kúpiť potraviny pre deti. Podľa spomienok spisovateľa Ľudovíta Didiho predali auto, nábytok či manželkine rodinné šperky. Dostali sa do pozornosti ŠtB, nasledovalo šikanovanie a výsluchy, deti mali veľké problémy, aby sa dostali do škôl. Po dlhom období nezamestnanosti sa nakoniec manželom spoločne podarilo získať robotnícke zamestnanie.

V tomto svojom položení videli aj iných, ktorí sú podobne postihnutí totalitným režimom a chceli svoj názor vyjadriť verejne. V roku 1980 cestovali Ľudovít a Mária do Prahy a obaja podpísali Chartu 77. Ľudovít Didi je teda jediným rómskym signatárom Charty 77 zo Slovenska. Po podpise čakali rodinu ďalšie represálie, ďalšie strádania a problémy. Obaja, ako aj celá rodina, zostávali však na svojich názorových pozíciách a nepodľahli mocenskému tlaku a psychickému teroru. Až v roku 1990 sa mohol Ľudovít vrátiť k svojmu povolaniu pedagóga.

Po odchode do dôchodku začal Ľudovít Didi písať prózy z rómskeho prostredia. Vydal prozaické knihy Príbehy svätené vetrom (2004), Cigánkina veštba (2008), Čierny Róm a biela láska (2011). Literárny vedec Ondrej Sliacky považuje Didiho za najautentickejší rómsky spisovateľský zjav na Slovensku: „Toto unikátne dielo je výnimočné tým, že inauguruje skutočnú slovenskú rómsku literatúru. Inauguruje ju nie z vôle rôznych vládnych a mimovládnych podporných inštitúcií a fondov, ale aktivovaním vlastnej vnútornej potencie, ktorou sa tu strhujúco vypovedá o rómskom etniku, o jeho živote, biede a utrpení, o láske a smrti, o cigánskej duši. Čo je však najdôležitejšie, všetko toto sa udialo nie na spôsob majoritnej literatúry, v intenciách jej poetík a kánonov, ale v zmysle rómskej umeleckej podstaty.“

Životný príbeh spisovateľa Ľudovíta Didiho sa uzavrel po ťažkej chorobe 15. 9. 2013 vo Vrábľoch.